…A ptáci opět zpívají

Termín výstavy: 18. 1.–7. 3. 2021
Vystavující: Olga Karlíková, Inge Kosková, Michal Kindernay, Pavel Mrkus, Iva Polanecká & Martin Marek, Klára Míčková
Kurátorka: Anna Vartecká
Olga Karlíková, autorka známa predovšetkým svojou konceptuálnou kresbou, ktorá inklinovala ku nie príliš spektakulárnej transkripcii zvukov pochádzajúcich z prírody, (spev vtákov, veľrýb, kuňkanie žiab), je so svojou tvorbou predstaviteľkou skôr solitérnejšej autorskej línie. Snažila sa o čo najpregnantnejší spôsob prenosu zvukových štruktúr do štruktúr vizuálnych, teda o spôsob, ako v dvojrozmernej realite kresby uchopiť to, čo sa odohráva v čase. Citlivo nachádzala tzv. časotvary [1]  prírodných procesov, melódií a prenášala ich do kresby a maľby. Ako jedna z prvých v československom prostredí 60.rokov minulého storočia  sa pokúšala nájsť adekvátnu vizuálnu paralelu zvukovej reality živej prírody, a obracala tak pomerne nadčasovo a s pevnou dôverou pozornosť k  jej ťažko zobraziteľným i verbalizovateľným, ale denne bytostne prežívaným sféram. Avšak na rozdiel od niektorých jej nástupcov, ktorí boli na prelome 60.–70.rokov fascinovaní novými technológiami budúcnosti, ktoré vnímali ako „součást pozitivní společenské utopie“ (J.Valoch), ona takmer anachronicky ťažila maximum z celkom bazálnych a tradičných médií (kresba tužkou, tušom, alebo fixom).    
Prepis mimo-umeleckej informácie do autorského para-znakového systému by mal v rámci výstavy  vystupovať ako zásadný iniciačný moment. (S tým sa nevylučuje samozrejme i možnosť práce s autorskou dekonštrukciou a preto - nevyhnutným významovým posunom pôvodného diela Olgy Karlíkovej). Pokúsime sa naviazať na otázku J.Valocha, ktorú si položil v texte katalógu k jednej z mála samostatných výstav tejto mimoriadnej umelkyne (GVU, Litoměřice a GEF Ústí nad Labem, 1996): „Co bylo tehdy (v 60.letech) v českém umění tak daleko v uchopení přírodního fenoménu jako potenciální determinanty struktury výtvarného díla?“  Následovne teoretik vymenováva  legendy týchto tendencií,  akými boli Dalibor Chatrný, Vladimír Boudník, Alex Mlynarčík a Stano Filko, ale i Miloš Šejn, Pavel Holouš, Milan Maur, atď. Na mimoriadnom postavení absolútne netendenčnej, nezištnej a tichej tvorby Olgy Karlíkovej v tomto okruhu sa s Jiřím Valochem stotožňujeme. Výstava sa pokúsi transgeneračne aktualizovať tieto predrevolučné trans-skripturálne tendencie a dôraz bude klásť i na súčasné, technologicky pokročilejšie, ale stále konceptuálne i procesuálne formy prepisu ľudskej skúsenosti do komplexnejšieho, prípadne ambivalentnejšieho významového kontextu.
Název výstavy ...a ptáci opět zpívají je prevzatý z titulku článku, ktorý v roku 2010 publikovali Věra Jirousová a Johana Lomová v Deníku Referendum. Text bol písaný v súľade s Jirousovej  dlhodobým obdivom a rešpektom, ktorý kontinuálne voči tvorbe Olgy Karlíkovej prejavovala. Týkal sa dvoch jej aktuálnych výstav v Topičově salonu a v Komunikačním prostoru ve Školské 28 v Prahe.

[1] Významný biológ Adolf Portmann povedal vo svojej přednáške na Eranos-Tagungen (Čas v životě organizmů) v roku 1951 : „Každá forma života je pro nás tvarem, který zakouší svůj rozvoj nejen v prostoru, ale i v čase. Živé bytosti jsou v určitém smyslu ztvárněným časem, jako melodie. Život se vyjevuje v časotvarech (Zeitgestalten).“
Karlíková Olga - Skřivan, Olej na plátně, 1971
zápůjčka ze Severočeské galerie výtvarného umění v Litoměřicích