A ptáci opět zpívají…

​​​​​​​Vystavující: Olga Karlíková, Inge Kosková, Michal Kindernay, Pavel Mrkus, Martin Marek, Klára Míčková
Kurátorka: Anna Vartecká
Olga Karlíková, autorka známa predovšetkým svojou konceptuálnou kresbou, ktorá inklinovala ku nie príliš spektakulárnej transkripcii zvukov pochádzajúcich z prírody, (spev vtákov, veľrýb, kuňkanie žiab), je so svojou tvorbou predstaviteľkou skôr solitérnejšej autorskej línie. Snažila sa o čo najpregnantnejší spôsob prenosu zvukových štruktúr do štruktúr vizuálnych, teda o spôsob, ako v dvojrozmernej realite kresby uchopiť to, čo sa odohráva v čase. Citlivo nachádzala tzv. časotvary[1] prírodných procesov, melódií a prenášala ich do kresby a maľby. Ako jedna z prvých v československom prostredí 60.rokov minulého storočia  sa pokúšala nájsť adekvátnu vizuálnu paralelu zvukovej reality živej prírody, a obracala tak pomerne nadčasovo a s pevnou dôverou pozornosť k  jej ťažko zobraziteľným i verbalizovateľným, ale denne bytostne prežívaným sféram. Avšak na rozdiel od niektorých jej nástupcov, ktorí boli na prelome 60.-70.rokov fascinovaní novými technológiami budúcnosti, ktoré vnímali ako „součást pozitivní společenské utopie“ (J.Valoch), ona takmer anachronicky ťažila maximum z celkom bazálnych a tradičných médií (kresba tužkou, tušom, alebo fixom).   
Prepis mimo-umeleckej informácie do autorského para-znakového systému by mal v rámci výstavy  vystupovať ako zásadný iniciačný moment. (S tým sa nevylučuje samozrejme i možnosť práce s autorskou dekonštrukciou a preto - nevyhnutným významovým posunom pôvodného diela Olgy Karlíkovej). Pokúsime sa naviazať na otázku J.Valocha, ktorú si položil v texte katalógu k jednej z mála samostatných výstav tejto mimoriadnej umelkyne (GVU, Litoměřice a GEF Ústí nad Labem, 1996): „Co bylo tehdy (v 60.letech) v českém umění tak daleko v uchopení přírodního fenoménu jako potenciální determinanty struktury výtvarného díla?“  Následovne teoretik vymenováva  legendy týchto tendencií,  akými boli Dalibor Chatrný, Vladimír Boudník, Alex Mlynarčík a Stano Filko, ale i Miloš Šejn, Pavel Holouš, Milan Maur, atď. Na mimoriadnom postavení absolútne netendenčnej, nezištnej a tichej tvorby Olgy Karlíkovej v tomto okruhu sa s Jiřím Valochem stotožňujeme. Výstava sa pokúsi transgeneračne aktualizovať tieto predrevolučné trans-skripturálne tendencie a dôraz bude klásť i na súčasné, technologicky pokročilejšie, ale stále konceptuálne i procesuálne formy prepisu ľudskej skúsenosti do komplexnejšieho, prípadne ambivalentnejšieho významového kontextu.
Zatiaľ pracovný názov výstavy A ptáci opět zpívají je prevzatý z titulku článku, ktorý v roku 2010 publikovali Věra Jirousová a Johana Lomová v Deníku Referendum. Text bol písaný v súľade s Jirousovej  dlhodobým obdivom a rešpektom, ktorý kontinuálne voči tvorbe Olgy Karlíkovej prejavovala. Týkal sa dvoch jej aktuálnych výstav v Topičově salonu a v Komunikačním prostoru ve Školské 28 v Prahe.

[1] Významný biológ Adolf Portmann povedal vo svojej přednáške na Eranos-Tagungen (Čas v životě organizmů) v roku 1951 : „Každá forma života je pro nás tvarem, který zakouší svůj rozvoj nejen v prostoru, ale i v čase. Živé bytosti jsou v určitém smyslu ztvárněným časem, jako melodie. Život se vyjevuje v časotvarech (Zeitgestalten).“

KARLÍKOVÁ Olga - Skřivan